Doma som narazil na vianočný darček pre rodinu – 3 knihy Tomáša Halíka, ktorého som poznal z diskusií v TV, z jednej prednášky a neprajných rečí konzervatívnej časti katolíkov (sám som vraj najkonzervatívnejší človek na svete, ale mal som na mysli "konzervatývnych" medzi konzervatívnymi). Vedel som, že píše a ponúka myšlienky najmä ateistom a ľuďom, ktorí hľadajú. V podobnom rozpoložení som sa nachádzal, preto som siahol po daroch a vybral som si knihu "Žít s tajemstvím". Kniha mi dala a ešte dáva veľa (akékoľvek ľudské dielo nie je dokonalé, ale naopak, môže poukazovať na dokonalosť, ktorú my dosiahnuť nemožeme), pochopil som, že aj ateisti sú rôzni, sám by som ich dnes rozdelil do dvoch skupín. Na tých, čo sa uspokoja s lacnou pravdou o tom, že Boh nie je, lebo neexistuje dôkaz a tým pádom im nemajú iní nič vravieť do toho ako žijú a že morálka je relatívna a dobro taktiež a podobne. Uspokojenie sa s pohodlnou, jednoduchou a zároveň študijne náročnou pravdou vedeckého formátu o tom, že sme tu náhodou a Boh nie. Halík prirovnáva túto skupinu ateistov k fanatickým veriacim, ktorý nevedia, prečo veria a ani si nepripúšťajú možnosť, že by Boh nebol, prípadne, v Boha neveria, ale sú si ním istí. Nepochybujú, žijú podľa presných pravidiel a ich náboženstvo prerástlo do ideológie, ktorá je obdobne plytká ako všenevedecko odmietajúci ateizmus. Druhá skupina ateistov sú tí, čo nedokážu veriť v jednoduché predstavy o Bohu. Ktorí si vravia, že nemôžu veriť v Boha, ktorý je zlý a to a to spravil ľuďom. Neveria v božské karikatúry a náboženské ideológie, ktorým uverili fundamentalisti a sebavedomí veriaci. Halík pripomína, že takýto ateizmus nám, veriacim, môže pomôcť v tom, že nás zbaví jednoduchých a mylných predstáv o Bohu, že vysmeje bludy, ktorým môžeme veriť a prínuti nás zamyslieť sa, čomu veríme.
Chcel by som vyvrátiť predstavu o veriacich ľuďoch ako o niekom, kto je o Bohu a jeho existencii stopercentne presvedčený. Vždy to je a aj bude iba o viere. Keď už veriaci neverí, je dôležité, aby neprestal chcieť veriť, lebo neveriť a nechcieť veriť je rozdiel. Je dôležité aby nestratil lásku a nádej.
Krásna myšlienka o láske, ako o niečom, čo nesúvisí s pocitmi a dokonca ani emóciami, ale o láske ako niečom, čo spôsobí zabudnutie na veľké Ja, o láske, ktorá uprednostní toho druhého a o láske, ktorá nie je zavislá na tom, či je to príjemné. Nemyslím si, že láska je vždy príjemná. Láska bolí a môže bolieť. Prikázanie lásky k svojmu nepriateľovi teší a emočne hreje menej ako vrchol lásky prejavený svojej manželke.
Priznať si svoju nedokonalosť, omylnosť, nevedomosť, nevšemohúcnosť a nestotožniť sa s Bohom. Na záver len dodám: Kto hľadá, nájde. (Boh, roku 32 n.l.)