reklama

Výlet do Istanbulu cez Budapešť a potom zase naspäť

Nazdravie! Povedal by mi človek sledujúc môj kých.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Do you know that your friends have already left?“

Z plného hrdla sa zasmiala pani asi Zsofi hostelu Zsofi's house. S úsmevom som odpovedal:

„I know. I'm not very fit. I'm little bit sick.“

„Oh. Do you want tea?“ (Nem tej, tea)

A už sa varil. Á už je. Čierny. Sáčik som vyhodil, lebo viem, že treba. Zsofi (už nie asi, aj keď neviem naisto či sa tak volá (áno volá)) mi ponúkla aj cukor. Asi nevie, že som gurmán. Najviac sa teším na štyri veci: Hagia Zsofia, turecká káva, trhy a pravý (snáď nie polotovar) kebab. Čaj je dobrý. Soplík by mohol odísť, aby som cítil dôkladne chute Turecka. Pil som tvrdé. Dnes, po

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

20 mesiacoch som vychlupkal fehldeci, aby ma vypálilo.

Možno ste si všimli, že miestami vravím svojim sekundárnym jazykom (magyar). Zsofi počúva niečo reaggae-ľudovko-elektro. Sú v tom ozveny. Mám rád hostely, sú si podobné. To značí, že som mladý a nevyžadujem apartmán s wellnessom.

Úvodné slová píšem z Budapeštianskeho príbytku a gauča, ktorý som zvládol vyhriať. Je mi tu dobre a to aj napriek soplíkom. Pripomína mi to chorľavenie v Rumunsku, kde som jedinú džezvovú kávu pil s plným nosom. To sa nesmie opakovať. Mám tu Nasivin, ktorý si vždy pred kávou kvapnem. Čaj vychladol a Jurky ho dopil. Zbohom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Budapešť

Zsofi ide vysávať. Požičal som jej kľúčik od našej izby. Chvíľu baštrngovala a potom vrátila.

„It was open.“

Logické (veď zamykali), nad zámkou je šípka a CLOSE ( v smere hodinových ručičiek).

Volám sa Juraj a mám faringitídu. Povedala to Žofka (medik), inak by som bol zdravý. Zsofi (iná Žofka, Zsofi je majiteľka hostelu, ktorý možno čoskoro skrachuje) otvorila dvere (aby vysávať išla) a odišla. Asi si to číta, lebo hneď prišla, ako som to napísal. Už mi tu aj hučí vysávač.

Zvečerilo sa, ja spím. Ozdravievam. V noci neviem spať, lebo som sa liečil driemaním cez deň. Tak sa potím. Na Ukrajine hrozí vojna. Snáď nebude. Vstávame 3:00. Je to veľmi skoro. Rozospaté tváre a rýchle balenie. Samozrejme, že o tom píšem až z letiska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Istanbul

V nedeľu večer sme boli s Jankou v kostole istanbulskom. Sme si obaja predstavovali, že vbehnú teroristi a vystrielajú nás. Priznám sa, že mi to prišlo hrdinské a páčilo sa mi to. V nedeľu to bol vrchol dňa. Aspoň pre mňa, chorého Jurkyho (čo ležal aby zajtra bol super).

Pondelok mi je už lepšie a vydávam sa boriť múry Istanbulu.

Hagia Sophia. Closed on mondays. OK.

Modrá mešita. Pekná. Obrovská. Niektoré nemoslimky nemajú dôkladne prikryté vlásky.

Bazár. Grand bazar. Nekonečné bludisko budovy s kupolami a chodbičkami. Zlato, mačacie, možno aj pravé, šperky, látky, šatky, falošné conversky, pumy a džezvy. Jedna mi svieti v skrinke. Teším sa z nej (doma sa z nej vykľul šmejd). Natrénoval som na nej zjednávanie 35->25 a po úniku z grandbazárilyntu do trhov vonku, som Janke zjednal šatku (krásnu) 40->19.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Motorkári zababušení v dekokrytoch. Ruky i nohy. Aby im nebola zimka.

Misia nájsť dobrý kebab zatiaľ neúspešná.

„Bospor, Bospor. Boat trip. Ten líra, one and half hour. Bospor, Bospor. Ten líra.“

Pristavil si nás chudučký malý prefajčený turek s nestaraným šedivým strniskom, opálenou tvárou a vysokou pravdepodobnosťou na zlatý zub. Po chvíľke prefajčenej angličtiny súhlasíme, lebo mu aj tak nerozumie nik.

„One minute by car. For free, on our service.“

Z prístavu pekného nás najprv treba zaviesť minutku ďalej.

„Boat in 15 minutes.“

Bojíme sa, či nás neunesú. Tieto slová značia, že žijeme. Po minutke sme tu. V menšom chrasti prístave. (Chrasti je chatrný objekt. Napr. pes Jaska, útočník M. Šatan, naša ľod.) Veru, aj ľod bola chrasti, nevadí. Za 15 minút vyrážame na poobednú plavbu Bosporom. Slnko pečie ponad všetky očakávania chladného marca. Po 15 minútach začíname čakať ďalšiu polhodinu. Možno aj viac. Predstavujem si, ako nás sem pozvážali na cudziu prázdnu ľod, peniaze vybrali a odišli. Moje predstavy preruší posledná hŕstka ľudí spolu s kapitánom. Ľoď plná. My tiež. Očakávaní (plní). Reprosystém štartuje, turecký pop valcuje. Motor tancuje, dym stúpaje a všetky šatky tlačia ľudské nosy k sebe. Nafta. Mimochodom na vedľajšej loďke mladý Turek skočil do motora v čistom bielom tričku. Konečne sa hýbeme. Slnko už zakrylo mraky a teplo zničil vietor. Budovky, pamiatky, Bospor. Čo viac si môže človek priať? Medúzy, sú ich mračná a kotia sa. V tom sa objaví plutva, potom druhá. Zmiznú. Znova von. Kričím: „delfíny“. Prebudilo to aj spiacu Žofku, ktorá sa už najviac talčí na zábradlie. Delfínky sa na nás plávajúc popri ľodi občas usmejú. Po chvíľke zmiznú vo vodách chladného Bosporu. Srdcia nám jasajú a v duchu sa smejeme turistom na druhom boku loďky, čo nič nevideli. Plavba pokračovala veterne, ale pokojne a delfíny nám ešte páč krát prišli zakývať.

Pondelok sme zažili aj iné veci, ale myslím, že viac písať netreba. Dobrú noc.

Utorok

Plán je jednoduchý. Pondelok zatvorená Ayasofya, možno Topkapi, Yerabatan čosi (podzemná cisterna) a miestami jedlo s kávami, občas i baclavy. Baclava je super, neklamem.

Z pondelka som zabudol spomenúť obed. V prázdnej reštike pod Hagiou Sofiou sme si prstom ukazovali na jedlá. Rôzne šaláty, mäská a všetkého trochu moc. Niektorí omylom objednali 2 (slovom dva) obedy. A možno im to neomylom objednal pán a či pani Personál. (Samozrejme, že ceny jedál neboli nikde uvedené a komunikovalo sa výlučne po turecky.) Jedli sme, nevládali, nechutili. Asi len Maťo, Orši a ja sme dojedli všetko. Zbytok mal buď duply alebo nedobré jedlo. Platili sme veľa, čo už, keď sme blbí. Niektorí. Keby sa nikto nepomýlil, tak by to bola nuda. Aj ja by som si predsa kúpil jednu zlú kávu.

Dobre, späť k utorku.

Plán som naznačil, teraz realizácia. Cestou k Hagia S. sme s Jankou vyberali handmade misku. Bolo ich veľa a aj pekných. Čakali dlho (všetci na nás). Miska 20->12 TL. (Bez zjednávania znížil cenu.)

Čakanie vo fronte na Hagiu nám spríjemňovali obchodné duše Turkov ponúkajúce drahší vstup, ale bez čakania. Neverili sme, nechceli sme a rad sa pohol. Chytro to ubehlo a my sme dnuka. Paráda. V 6. storočí takéto postaviť bez miešačky a rádia značí šikovnosť našich predkov. V roku 1934 Kemal Ataturk (otec Turkov, toto meno nemôže patriť už žiadnemu človeku, vyhlásil turecký parlament) urobil z H.S. múzeum. Máte možnosť vidieť kresťanské i moslimské výzdoby. Zmizíkované časti krížov z mramoru majzlíkom (vidno čo tam oškrabkávali).

Mačky sú tu hojné. Aj v H.S. bola jedna mačka. Turisti si fotili mačku miesto chrámu. Lepší by bol Kebab z nej.

Cisterna vybudovaná Justiniánom má stĺpy, vodu a vo vode tučné kapry. Strašne tučné. Až do smrti zavreté v plytkej vode a žiare reflektorov.

Topkapi odložený do budúcnosti.

Cestou mestom šafárime, pijeme občas pred vami tlačenú šťavu z granátových jabĺk a pomaranča. Lacné to je, dobré to je, trpké to je. Občas baclavky, občas aj iné blbosti. Pomaračne sú tu lacné a dobré. Zvonka vyzerajú horšie jak naše, ale chutia dokonale.

Posledný večer pred nami. Niektorí ľudia sa opili, ako vždy, niektorí nie. Ideme do posledných Istanbulských krokov s cieľom dobrého kebabu s ayranom (čosi biele pitné, z čoho sa neskôr vykľul jogurt zmixovaný s vodou) a okúsenia povestných škebiel s citrónom. Povesť škeblám dalo škebsterské trio Žofka-Pavke-Veronika. Pondelok večer sa vrátili zmohnuté chuťou škeblí a ktoviečím, rozplývajúc sa a smejúc. Dnes teda skúsime aj my. Dva tri stánky skúsené, ale učarovanie neprišlo. Takže dnes KEBAB. Znova. Zatiaľ boli nič moc, ale teraz spolu s ayranom je to delikateska (každý kebab je s ayranom čarovný). Škebster trio prichádza. Jedia (škeble). My jeme kebaby (ostatní ľudia). Oni stále jedia škeble. Kôpka rastie. Dojedli sme (my kebaby). Ony žerú. Hádžu do seba vnútra škeblí ryžovoškeblné s kvapkou citrónu. Pre triezveho človeka chutia ako hurka v korýtku s kúskom mazľavého Frutti di Mare. Aj ďalší ostatní ľudia jedia kebab. Trio skončilo. Nastal čas platenia. 90 TL. 1 škebla stojí 0,5 Tuke (familiárny názov pre tureckú líru), čo činí 180 škebiel za 10 minút. (V prepočte 30 eur.) Vychádza to pre jednu osobu škeblu za 10 sekúnd. 15 minút trio neverí a odmieta platiť. Nakoniec sa zozbieralo 80 tuke. OK.

Hostelier Eš nás berie uličkami, ktoré už viac pripomínajú bujarý Istanbul ako tie, čo sme videli doteraz. Ľudia stoja, sedia, smejú, kričia, huslisti hrajú. Máte pocit, že je najväčší sviatok roka a pritom ani neviete, čo za pracovný deň to práve dýchate. Kráčame a derieme sa úzkou uličkou, v ktorej za chíľku vchádzame do podniku so živou speváčkou. Spievala pekne, kým žila. Ale myslím, že ešte žije.

Návrat na hostel, posledná sprcha (neskutočne som plytval šampónom a sprchovým gélom, aj dva tri krát som si umyl každú časť tela a o vlasoch ani nevravím, lebo lietadlo) a krátky spánok pred odjazdom skracuje Jakub svojím spevom imitujúcim turecké spevy šíriace sa z minaretov. Smejeme sa. Spánok.

5:00. Budíky zvonia, telá sa súbežne zdvíhajú z postelí, no vzápätí klesajú späť, aby si užili posledné minútky spánku ukradnuté večerným spevom.

Výlet sa skončil a aj to lietadlo pristálo, my vo vlaku a vlak na ceste.

Tešilo ma!

Juraj Hrubý

P.S.: Bidet v záchode. Turkom z misy trčí tryska, ktorou si môžete umyť vaše potešenie hneď po recyklácii (familiárny názov viete čoho), ale použiť ho nie je snadné. Skúsil som to, ale ošpliechalo ma to skoro všade, len nie tam kde som chcel. Možno nabudúce.

Juraj Hruby

Juraj Hruby

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som informatik a rád píšem absurdity. Zoznam autorových rubrík:  Jurove slovo na dnesZážitkyVeršovanéPríbehy neveršeNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu