Pondelok 22.7.2013
Zbohom Bucharest! Bola si pekným mestom, veľkým. Megaveľkým. Metríčko nás vzalo až na Gaza de Nord. Nord bude asi sever.
Vlak do Constanty je diametrálne odlišne viac lepší ako ten predošlý. Máme medzery medzi kolenami aj sebou. Kúpili sme si na cestu laskomilky (rozumej pamlsky, dobrôtky), vody a jedno prekvapenie. Snáď sa ľud poteší. Bavíme sa o jedle. Jedlo a aj tento vlak sú dobré veci. Janova mama v poslednej dobe veľmi zle varí. Skúša doma zdravé recepty bratislavských paničiek.
„To sa nedalo žrať. Mamka odišla. S tatkom sme zobrali hrnec a hodili sliepkam. Sliepka kukla, ďobla a vypľula. Ani sliepke to nechutilo.“
(Jano)
Vyberiem si vetrovku, chcem teplo. Sprievodca kontroluje lístok. O tom som ešte nepísal. Ani o tom, že už som deň bez sprchy, v mori sa všetko pekne zmyje. Hady sú zmije.
Polievka je zakázané slovo. (Vďaka tej rumunskej smotanovej držkovej s feferónkami a starým chlebom.)
K moru sa všetci tešíme. Je čierne more more alebo jazero, slané jazero?
Rumunky sú krajšie ako Rumuni. Nechcel by som tu byť žena, výber nič moc. Rumuni sú budovační, veľekolepí, veľkomysliaci, hrdí, patrioti, nacionálni, neporiadni, malé chyby nevidiaci a veškeré káble na uliciach a domoch pre každého na očiach majúci. Touto vetou opúšťame Bucuresti. Laskomilka slaná praclíková je oničom, prekvapenie má ešte čas. Rumunom sa asi nikdy nepodarí postavať mrakodrap. Pri ich precíznosti by padol.
Deti hrajú hry (faraona). Prekvapenie (pomarančovo mätové želé) bolo fajn.
Constanta
Pár hodín sme už v Constante. Pečlivo vyhliadnutý autobus náš zobral kúsok pri penzión. Nie hostel, penzión. Opakovane môžem konštatovať, že si žijeme na veľkej nohe. Rozšafne.
Dlhšie som už nič nenapísal. Sme totiž pri Čiernom mori. Pláž, slnko, oranžové bójky, my a turisti (skôr domáci). Aj na pláži som preukázal zámožnosť a kúpil som si šišku. Nutelovú šišku. Je to náročné písať. Vyrušuje ma trošku najlepší šum vlniek, dutiny čistí slaný veter. Netreba vám sveter.
Hrdlo ma ešte bolí, to prejde. Ľudí je tu dosť, ťažko určiť, či sú to Rumuni alebo cestovatelia jak my. Prítomnosť turizmu potvrdil neskúsene na prasiatko spečený tučný chrbát. Okolo nás sa z času na čas ukáže miestny hero oblečený do ostrých svalov a azúrovo zarezaných slipkových plaviek. Také už ani ja nenosím. Chýbajú mi plážové sprchy.
Ešte stále sme pri mori, na pláži. Obedovali sme šerpom (Maťom) prinesené sendviče fajnové. Ak som nespomenul, tak len, že boli fajn. Chodí naokolo veľký mravec, trochu sa bojím.
Čo dodať? More, slnko.
Zbytok večera som preležal.
Utorok 23.7.2013
Dobré ráno. Mám sople. Je slnko, chodíme. Ležať plánujem poobede.
Sedíme pred Casinom. Pamiatka je to pekná. Rozmýšľame, za koľko sa dajú podplatiť, aby nás do zavretej pamiatky pustili. Dnešné raňajky boli zložitejšie. Penzión nie je hostel, že si len tak urobíte kávu a čaj. Šli sme do mesta. Konečne pijem džezvovú kávu. Bola dobrá. Nejaká india. Sme svedkami vstupu turistov do zavretej pamiatky. Aj my musíme.
Okolité centrum je čisté splnenie predstavy o Rumunsku. Prach, posedávajúci robotníci, rozrobené budovy, nezakryté jamy na cestách, rozkopané ulice (v najcentrovejšom centre), ešte jeden prach a slnko. Budovy pekné, čačané, aj historické. Na jednej Strade (strada je ulica) opilujú stromy. Bzučia motorpíly a na všadeprítomných kábloch visia haluze. Asi som zabudol na psíky. Tie sú aj tu. Všade. Chudé a milé. Mramor v tieni chladí.
Nepustili nás do Casina.
„It's closed.“
„Why those people can be there?“ (My sme videli, ako tam ľudia vnútri chodili.)
„My cousins.“
S úsmevom na tvári. Kašlať na to. Oni prichádzajú o príjemné referencie, ktoré by si v tomto cestopise prečítali tisíce čitateľov.
Našli sme jedlo. Sedíme. Teším sa na Kebab. Som unavený. Viacerých z nás zmára sopľová, kašľová, únavná choroba. Snáď prežijeme. V Constante stretnete ležérnosť, more, teplo. Idem si umyť ruky pred jedlom. Internacionálny Kebab v placke. Škoda, že s kečupom a nie ručne robenými tresinkami. Chce to ovocie. Sme ticho, nikto nevládze. Teplo mora morí. Noci spríjemňujú moskítkovia. Teraz je ale deň. Bezveterný. V repráčiku hrá orientálna hudba. Kebaby sú zhodnotené: cítiť kečup a uhorky. Občas narazíte aj na mäso. Kvalita hodná cene. Videl som Casino a more, čo som aj chcel. Poležím si radšej. Jano má zimné ponožky. Orši píše denník. Slávka sa ovieva. Mlčanie občas preruší nejaké zablúdené slovo. Orient v repráku vystriedal rumunský pop (rock). Skúmame si štípance. Maťo poukázal na bankovku 10 Lei s perom dopísanou 38. Je to náhoda? Pop v repráku osladol.
Neviem, či som vravel, ale v noci mi niekto v Ecuadore nabúral G-mail. Možno to bude výsledok nezabezpečených rumunských wifi, ktoré som navštívil.
Spím na izbe pár hodín.
Klop klop. Prišli druhovia z mora. Čas na sprchy a potom vyrážame na lov jedla. Večerný fast food EXTRA BLATT nesklamal. Jedlo sa rozplýva na jazykoch, pizze rovno padajú do žalúdka, priam nonšalantne sa kĺžu. Trošku sú mastnejšie, ale majú odpustené. Po večeri si asi ľahnem, snáď budem zajtra FIT.
Rumuni majú radi obtiahnuté tričká. Mužom sa musí páčiť, že nie je problém nájsť Rumunku bez podprsenky.
Zbytok večera spím.
Streda 24.7.2013
Je zajtra a cítim sa lepšie. Posledný prímorský deň. Ideme na pláž. Všetci, aj ja. Markantný melón, ktorý sa mi zdal malý, nevládzeme zjesť. Nechcú ho ani cudzí kolegovia pláže. (Čo by som dal teraz za melón!!) Zopár ľudí je pokrytých bahnom. Na pláži, pri pohľade na veľkosť mora, sa ako človek strácate, zmenšujete sa a zmenšujú sa aj problémy. Nevnímate ich. Nič nehorí. Čas stojí. Si iba ty a šum vlny. Aj tá je len jedna. Ostatné budú až potom.
Deti sa hrajú, hádžu svoje telá vlne. Slnko sa nie a nie unaviť. Posledný krát sa hodím do vody. Idem na to.
Posledné more bolo najlepšie. Cítim sa už zdravšie aj keď ostali sople. Po morských hrátkách sa vraciame na izbu. Posledné prečistenia toaletami zakonzervované sprchou. Čistota musí byť.
Včerajší fast food Extra Blatt sa osvedčil. Dnes sedíme znova tu a čakáme, kým nám navaria. Niektoré veci si za peniaze nekúpite. Pri pohľade na plešatejúceho zazobanca v drahom aute je vám to hneď jasné. Možno sa aj dajú vlasy nastreliť, pery a prsia dorobiť, ale to vidno a často to je prd. Umelé pery sú otras. To neschováte do trička. Čakanie na lacne dobrú pizzu kazí nápis na WC - “Defect“. Na túto toaletu sme sa všetci spoliehali.
Tento rok bude cestopis kratší. Prvé mestá sa mi nechcelo písať. (Mám dojem, že bude nakoniec dlhší, nechajme sa prekvapiť.) Čo už. V rádiu hrajú detský remix We will rock you. Nechcel by som robit vo fast foode. Tú chvíľku, čo si objednávate, máte chuť vypadnúť von. Nieto 8-hodzinovku nad pražiacim sa olejom. Neviem, či aj vám, ale väčšina obuvy sveta sa mi nepáči. Na ľuďoch, na regáloch. Prečo nerobia len pekné? O oblečení …
Písanie mi prerušilo hlásenie o hotovej pizzi. Napapaný som veru. Pár minút je potrebné zotrvať v zafixovanej polohe. (nestalo sa) Ideme neviem kam. Za pár hodín budeme svedkami najdlhšej cesty vlakom v histórii.
Idem kúpiť magnetku. Samé gýče. Obzerám, chytkám. Šup – Bum. Jedna nádhera padla a odbila si kúsok. Tú asi kúpim. Aby jej nebolo ľúto, zobral som ešte fešnú. (Takto prišli magnetky na svet.) Nevadí, suveníry treba.
Posledné posedenia v Constante. Lúčime sa s Penziónom. Sme na zastávke busu 40 smer Gara (?). Gara bude asi vlakostanica.
Pre Rumunsko je typické množstvo lekární, xeroxov, minimarketov. Toho je najviac. Veľa ľudí žobre. Deti, dospelí, mrzáci, neskutoční mrzáci. Oči treba mať na stopkách, aj keď ešte ani nikto sa nás nepokúsil okradnúť. Nemám rád, keď sa mi prihovorí pofidérny cudzinec. Napr. pofitaxikár.
Parkovanie
Samostatná kapitola. Na chodníkoch, na ceste v druhom rade, na cyklosteskách. Nerobia si z toho ťažkú hlavu. (Koniec kapitoly.)
Malé uličné rumunčatá natŕčajú ruky. Hľa tu, na stanici, celá rodinka. Rodičia aj deti. Všetci chudí. Traja chlapci. Jeden drží v ruke psa, v druhej nejaké jedlo. Chráni si toho psa. Ďalší dvaja bratia napádajú psíka. Šteniatko. Chráni si ho. Matka nesie otcovi nejaký nápoj. Keď sme predtým čakali na vlak v kaviarni staničnej, chodili stále okolo tri dievčatká. Natŕčali ruky, kývali, hádzali kvietky, listy a aj pokrikovali. Nakoniec sme im dali suché keksíky. Odchádzame. Dievčatká pri nás. Pokrikujú, chytkajú, občas aj ťuknú do nás. Do Slávky. Človek tu stretne rôzne sociálne vrstvy odhora až dolu.
Cestujeme do Bukurešte, kde nás čaká prestup. Hráme faraona. V poslednej hre sme sa spolkli proti Shaggymu. Harry má dve sedmy. Ukazujem mu karty. Harry si radšej ťahá. (Mohol tie sedmy dať aj mne.) Takto sme to opakovali, kým som poslednými esami nezastavil Shaggyho a Harry mu dal 2*7. Shaggy si ťahá a Harry potom zakončuje hru zeleným dolníkom. Fairová fajnôtka.
V Bukurešti máme pár hodín. Nejdeme do McD. Veď okúsime niečo iné. Vchádzame do Springtime. Ak máte Foursquare, nešetrite negatívnymi referenciami.
„Horší burger som ešte nejedol.“
(viacerí)
Nevadí, aspoň sme okúsili.
Posledné pivo a čaj Verdo Gunpowder v útulnom podniku. Na wifíčku pozeráme fotky plošticových štípancov. Asi niektorí majú. (Doteraz nevieme, čo to bolo. Asi blchy.) Možno z dobytčáku vlaku, možno z hippie-eko hostelu, možno z ich mačkovej čajovne. Zasratí ekológovia. Ži a nechaj žiť pre vši, ploštice a iné mikroprdy nemusíme hádam v harmónii dodržiavať. Harry pochválil záchody. Pôjdem ich aj ja opáčiť. Je to fajn, keď obsluha vie po anglicky. Constanta bola riť sveta. Nikto nič po anglicky, domáci a žobráci. Pravé Rumunsko, možno len jeho bonsaj. Asi dopisujem prvé pero alebo planý poplach? (Bol to planý poplach) Nebyť Casína v Constante na wikipédii, tak tam asi nie je nič. Lebo na živo to Casino tiež nie je nič moc. (Zchátrané, architektonicky je ale pekné.) Idem pozrieť to WC. Trafil som dámske. Ešte mám jeden pokus. Z pisoárov volím černošku vpravo.
Ideme už na stanicu. Tesne pri vchode do haly mi niečo vraví človek. Nerozumiem.
„Do you speak english?“
Kráčame ďalej.
„Do you speak romanian?“
Ignorujeme ho.
„Didn't you understand my question? I don't have gun.“
„No.“ kráčame ďalej.
„I don't have a gun.“ Podivný človek stále opakoval, že nemá zbraň.
„Why you behave like idiots?!“ niečo utrúsil a zakončil to „Fuck neviemužčo.“
Prežili sme, možno chcel niečo normálne, ktovie. Vyzeral podozrivo, agresívne oči mal. V staničných predražených obchodoch nakupujeme predražené jedlá a pitia a šup smer vagóny. Je nás osem. Máme osem lôžok a osem sedačiek. Omylom. Rozsadili sme sa. Štyria majú lôžkové kupé. Štyria majú obyčajné. Ďaleko od seba. Lôžkové vagóny sú uzamknuté od sveta a lístky si zobral na noc revízor. Chviľu sa čudoval nad množstvom miesteniek. Okno otvorené, vetrík veje. Dobrú noc.
Ešteže som si vybral kopu oblečenia. Okno robí prievan, ale aspoň sviežotu produkuje.
Štvrtok 25.7.2013
Polonahý Shaggy ho v noci zavrel. Spánok vo vlaku na lôžkach bol neskutočný. Všetci sme spali celý čas až na malé prebudenia. Vraj som kričal zo sna. Shaggy mi odpovedal. Neprekvapuje ma to. Nočné mory, zápasil som o život v bitkárčení. Lietal som po budovách ako ninja. Pred posledným súbojom s miestnym rambom (bol som rovnako tenký aj vo sne) nám opalovali kožu horúcimi mrežami, nech sa nám zavrú všetky rany. Na moju detskú kôžku to pôsobilo tak, že mi zliezala. Preto som asi kričal.
Raňajky nakúpené večer spravili svoje. Nehladujeme. Za 10 minút vystupujeme.
Arad
Vyzerá v pohode. Teplo statočné, neskutočné. Opäť ideme električkou. Luxusný výstup nás priniesol bližšie k Penziónu. Preteká sprcha. Celá kúpeľka je skoro pod vodou. Pre tento prípad, podlaha má samozrejme odtok, na pretečenú vodu, ale ten odtočík je na vyššej časti podlahy. Voda stojí.
Po kakách a sprchách ideme jesť. Menu za 10 Lei. Dobrá cena. Ideme do mesta. Električkou trojkou. Aj Arad má pekné centrum. Čačkaná radnica, mačacie hlavy, kolaje. Vidno tu stopy Magyar spoluobčanov. Je tu trh. Nič som nekúpil. Krásny vodojem...
Cestou späť som zjednal klobúk z 30 na 20 Lei. Mám klobúk. Spokojnosť navýšila. Smerujeme k Hradu Aradskému. Arad prekvapil milo, nie je najmenší a historických budov je požehnane. Hrad aradský, bývalá väznica, aj teraz slúžil ako objekt militia. Nepustili nás. No visit. Nič to. Smer jedlo.
Dnešný večer patrí maďarskej reštaurácii. Nie večer, skôr tá večera. Gulášová polievvka a „vtipný“ rumunský čašník, ktorému akože padali taniere zo stola. Rozmýšľam, či aj Arad je krajší ako Bratislava. Je.
Shaggy má dnes meniny – Shaggiána je. Už viem, čím sa líší Arad od iných rumunských miest. Na očiach je minimum káblov. Asi vedia kopať a staré zvesiť. Ale predsalen, niekde sú aj tu gučky káblové.
Hm. Večer. Prechádzka k Bille, kde nákup nastal a následne sa presúvame k tramovej zastávke. Prvý pokus v automate. 5 Lei za 3,20 cenu. Nevydal. Ďalších 5 Lei za 3,20. Ani teraz nevydal. No my si až teraz uvedomujeme, že nejako nevydáva. A takto sme minuli všetky drobné.
Na izbe bola oslava Shaggyho menín. Sotyola, pivo a darček. Väčšina sa presunula do poslednej noci Aradskej. Menšina šla spať.
26.7.2013
Dobré ráno posledné. Viac menej aj hodiny posledné. Je 9:00 a vlak ide kolem 15:00. Harry sa sprchuje. Potom sa bude aj Shaggy asi sprchovať a po Shaggym možno aj ja. To je naša izba. V izbe je teplo. Návlečky na posteliach sú zo šmirglovito-krepového materiálu. Dizajn roka. Neviem kade, ale aj napriek sieťke sa v noci ukázali komáre. Tie bastardy štípali o sto šesť. Pridajte si teplo a šmirgel. Oslávenec zo včera má nalakované nechty na nohách. Harry sa dosprchoval. Ide Shaggy. Počujem vŕzganie dverí sprchy. Tá sprcha je „Klassa“. Vyrezaný otvor na vetranie. Zateká a tvári sa pritom na masážnu. Asi ju odfotím. Idem do sprchy.
Tramvai-ami cestujeme ako domáci. V lokálnych pekárničkách sme si kúpili čerstvé pečivko, kávu a sadli do parku. Park krásny, upravený, jemná tráva, jazero s fontánami, lavičky, dôchodcovia i mladší. A my, pohlodomáci. Pečivo nesklamalo, už sa vyznáme a nekupujeme blbosti. Všetci ovládame základy rumunčiny.
„Nu parcati!“
„Politia lokale“
V posledný deň sme navštívili pamiatku Kulturhaus (aj tento názov je samozrejme vymyslený, neviem ako sa poviem Dom kultúry rumunsky!) – konacie miesto tunajšej filharmónie. Vo foajé krásny starý klavír. Busty Bethovenov a iných maestrov! Posledné kroky smerom k suvenírom (Mulfatlar a škrabkátko nožné). Nasleduje tramvai smer Penzion! Šase menui. (6 krát menu) Opäť slepačí „vývar“ (zovretý bujon). Druhé bolo tradičné jedlo. Kapustový list plnený mäskom a ryžou, príloha kukuričná kaša. Zavŕšené pivkom, niekto coca-colou, niekto kávičkou. Smer supermarket, kde sme minuli už takmer všetky Leily za pitia. Smer pekáreň. Úplne posledné lejky sme minuli na pečivká. Ideme na zastávku.
„Asi ideme na čierno.“ Vyhlásili Jano a Slávka. Ešteže Ondro, Shaggy a Harry si nechali na pamiatku 1-Lejky. K tomu sme doložili, čo nám ostali Bani-štrky (ako haliere), z toho je akurát na 2 MHD bilety. Všetko OK.
Tramvai prichádza, s Maťom šúpeme posledné mince do automatu. Ak to zmeškáme, uviazneme v Arade. Bez peňazí. Všeko sme už minuli. Automat vyplúva 2 lístky. Bežíme k tramvai. Pomaly sa rozbieha, my však naskakujeme do zatvárajúcich sa dverí. Stihli sme!
Teraz už spokojne sedíme na Aradskej stanici v čakárni. Nikto nevie, či náš interkontinentál mešká 38 minút. Nie 38, 60 minút meškáme. Ľudia driemu, čítajú, vodu pijú a všetci z toho aj sedia. Karty ešte hrať nikto nechce. Vo vlaku bude času dosť. S rozsahom cestopisu som spokojný. 3 zápisníčku som vypísal. Veľmi som spokojný aj s klobúkom a škrabkáčom na nohy. Ešte neviem komu ho darujem. Kúpil som jeden z drahších modelov. Nezjednával som. Je kvalitný. (12 Lei)
Rumunsko má veľa historických budov, peňazí pomenej, ale nedá sa všetko. Arad je viditeľne najupravenejší z tých štyroch miest (Temešvár, Bukurešť, Constanta, Arad), čo sme videli.
Bukurešť je kolosiálne monumentálne obrovská. Ako Maťo povedal, Čaučéz si tam riešil komplexy. Fakt. Rôzne budovateľské, fontánkové a palácové sny sa tu stali skutočnosťou.
Constanta má pekné jadro, Casíno, more, ale asi veľmi málo penez a množstvo podsvetia. Ktovie?
Temešvár bol podobne ako Arad, pekný a upravený. Veľké parky, detské ihriská, podniky, lavičky.
Aradská stanica má dve čakárne. 1 classe a 2 classe. 2 c., v ktorej sme, má štrbavé sedačky na preskačku.
Chcem ísť na mesiac do španielsky hovoriacej krajiny. Aj na dva. Nie erazmus.
Zmeškaný vlak dorazil. Nasadáme. Je takmer prázdny. Teplota v ňom slušná. Shaggy mieša karty na faraóna. Rozdáva. Hrali sme 5 olympijských partii. Trvalo nám to možno 5 hodín. Shaggy prehral všetky. Náhodou alebo nie? To zostane otázne. Nepodvádzal nikto. Neúprosne sa blížime k Budapešti. Orši má pofidérne štípance. S meškajúcim rumunským vlakom IC-72 sa lúčime.
Budapešť
Sme v Budapešti. Už asi polhodinu meškáme na stanici. Stojíme. Posunieme sa dopredu, potom dozadu na iné nástupište. Takto krásne stále dokola. Pripomínam, že v neklimatizovanom EC Jan Jesenius. Stále čakáme. Zasratú pólhodinu. Som takmer holý a potím sa jak pes. Jano je v čiernej mikine. Veď načo by sa prezliekal do trička. Šak isto budú klimatizuvané vagóny. Aj boli, ale už nie sú. Posledné EC kvalitných ČD. Kropaj potu mi steká všade. Vlastne stekajú, je ich sto tisíc. Týmto spoteným zážitkom sa lúčim. Rumunsko bolo pekné, to Budapešť je spotená. Všetci ľudia nervózne prestupujú. Idem aj ja. Tak niekedy nabudúce. Ahoj
20:45
26.7.2013
Budapešť Keleti Pájautvár
Účinkovali:
maťo orši
UPÍR 1 (Ondro)
UPÍR 2 V^^^V (Jano)
Je mi zimka (Sláfka)
FAJNOVO BOLO!!!
SHAGGY
JURAJ (A.K.A. p. HARRY)
Juro
Koniec (klišé, ale pri tomto slove sa vypísalo pero)
