Zážitky z Kukučínovej 30 v Šali

Autor: Juraj Hruby | 3.11.2013 o 13:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  164x

Joj, ženy a deti, muži a starci! Píšem vám z diaľav vágneho vagóna. Sám nepoznám význam slova vágny. Len sa hodí do vagóna. Do vagóna s hnijúcim obilím.   Vidím pieskovisko, preto, lebo tam aj je. Je za naším činžiakom a vraciam sa k nemu. Vraciam sa v spomienkach, ktoré sa nikdy nestali. Alebo stali?

(Prosím, nehľadte na chyby, nechcelo sa mi to opravovať dôkladne. Ide o spomienky, nie precíznosť.)

 

Deti sa hrajú a všade okolo je polodobrý trávnik. Taký obyčajný z prelomu 20. a 21. storočia. Vtedy som vyrastal. Na Kukučínovej 30 v Šali. V blízkych činžiakoch nás bývalo veľa chlapcov kamarátov. Pamätám na nevinné hry. Na futbal, ktorý sme hrávali skoro každý deň. Na schovávačky, na bitky, na vojny. Na futbal, ktorý sme hrali medzi zlými činžiakmi - ten bol oničom. Najlepší bol vždy vedľa pomníka partizánov. Neviem, či si niekto pamatá na futbale, keď jedna bránka boli dve žrde na vlajky, ktoré som videl visieť maximálne raz. Aj tomu neverím, že to bolo. Ihrisko bolo v tvare banánu. Lebo druhá bránka boli dve brezy. A neboli veru presne oproti. Nám to nevadilo. Pri tých brezách som sníval sen. Že budem mať brata černocha, alebo že ním budem ja. Vždy som chcel byť černoch, futbalový brankár so zeleným dresom brankárskym. Také vypchávky na drese, aby ma nebolelo hádzať sa. A s bratom černochom by sme si kopali na bránku. On/ja by som chytal. Podľa toho, kto by bol ten černoch.

 

Na pomník partizánsky sme lozili. Bolo to umenie, trebalo vedieť, po ktorej hlave partizána sa dá šľapnúť a odraziť hore, až na pomník. Áno, to bolo.. A tie kríky ihličnaté. Veľmi rozpleštené. V nich odpadky, ale aj diery. Tie diery boli útočiskom každej schovky. Tam vás nikto nenašiel. Nechápal som dievčatá, čo sa schovali za strom. Trápne... Do kríka ihličnatého sa vopchať. To bola skrýša. A pamätám si aj kríky, čo boli trochu dalej. Dalej od pomníka, tam sme už nechodievali. Tam som sa bál. Nepáčilo sa mi tam. Tam sme raz našli obrázok holej ženy. Všetci chlapci sa zbehli a bili sa oň.

 

Pamatám si aj na prvé cigarety chlapcov z ulice. Stáli za činžiakom naším, dole fajčili. A vyhadzovali nám do okna cigarety. Jedna aj vletela dnu, na dlážku do kuchyne (asi tam bol gumolín). Zľakol som sa, že čo poviedia rodičia. Pamätám, ako sme s ondrom hádzali vajíčka von oknom z tej istej kuchyne. Ondro hodil a aj ja som chcel. Ondro ma zastvil, že nie. Nechápal som prečo?? Veď hádzať vajíčka von musí byť super. Neviem, či som aj jedno hodil. Mohlo to byť krásne. Pamätám na bezdomovca, čo robil píšťalky chlapcom nám, za desať korun. Alebo za chleba s vodou. Rychlo som bežal domov, aby mamka spravila chleba a zarobila mu aj dvojlitrovku sirupovej vody. Bežal som a on mi spravil pištalku, a ja som mu dal jedlo od mamky. Píšťalka bola naj naj naj. Potom neviem už prečo, som videl ako prišli policajti pre toho bezdomovca. Bol veľký, mal starý kabát a bradu. A vyrezával píštalky nám chlapcom zo sídliska. Pamätám, ako sme išli zbierať papier. Malí zédeškári. Chodili sme asi štyria, chlapci aj dievčatá. Po celom meste a pýtali si papier. Stretli sme aj Ernesta alebo Gagiho, takí hlupučkí cigáni, čo celý život zbieraju papier a iný šrot. Verím, že aj teraz sú v šaľských uliciach. O pár rokov nato zložil o nich strýko pieseň, ernest a gagy company... No oni od nás chceli koleso z káry. Dali by nam všetok papier, Miško suhlasil. Kára však nebola naša, požičal som ju od vzdialených susedov nebohého deda. Nemohli sme to koleso vymeniť. Tak obchod sa nestal.

Ako sme sa vracali, už sme aj papier odovzdali a ja a Miško sme boli už na Kukučínovej. Bolo dosť hodín, možno šesť večer. To už deti nemaju byť vonku. Otec ma uvidel a nakričal, že je neskoro. Chcel som isť rýchlo domov, on že nie. Vráťte káru. Tá kára bývala na kraji mesta. Tak som ju musel ísť vrátiť. Na tom istom mieste ako nakričal otec za káru, som ako malinký Jurko padol z fialového bicyklíka, čo má sedanku jak Motorkový čoper. Padol som, ale neplakal som hned.

Začal som si tlačiť bicykel domov a keď som si spomenul, že som padol, tak som sa rozplakal. Viete, tam pri Kukučínovej 30 bol taký malý svah vyasfaltovaný. Spúšťal som sa z neho na bajku a dole bol štrk, na ktorom frajeri flekovali, ale občas padli....

 

Pamätám, ako sme sa smiali žaludovi, že je žaluď. Neviem prečo ho tak každý volal. Chcel nás za to biť. Nevedel som, že žaluď môže znieť aj hanlivo. Pamatám si na Peťa Kuklu, bol od nás starší, neskôr bol z neho možno skinhead a možno nie. Pamatám si ako raz na nás niekto hodíl z činžáku sáčik s vodou. A rýchlo sa schoval. Aj toto som zažil.

 

 

Niečo z toho som možno napísal trochu ináč ako bolo, ale spomienky to sú a približne som ich zažil.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?